Veľa vecí, ktoré som povedal za svoj život boli nesprávne, zavádzajúce alebo hlúpe. Z časti kvôli mojej neznalosti, z časti kvôli tomu, že som človek a riadim sa jednoduchými pudmi. Nie som úplne nepoužiteľný, ale ďaleko od géniusa.
Môj skutočný život sa skončil keď som mal 17. Dôvod bol, že som sa sklamal v človeku na ktorom mi záležalo. Ja som spravil chyby, druhý človek tiež. Stiahol som sa sám do seba a blízky ľudia na to reagovali negatívne. Strácal som čoraz viac ľudí, ktorím na mne záležalo. Správal som sa zle k ostatným. Neexistuje pre to ospravedlnenie.
Cítil som sa veľmi malý, a preto som okolo seba kopal. Mám pocit, že dnes sa veľa veľkých ľudí vlastne cíti byť veľmi malými, a preto kopú. Ak by sa zmenili a ponúkli pomocnú ruku, cítili by sa aj oni aj ľudia okolo nich lepšie. Mne to pomáha.
Vždy som chcel pomáhať, vždy som chcel žiť normálny život. Vždy sa niečo kazilo. Veľkú časť z dectva som prežil v strese kvôli hádkam mojich rodičov, úprimne ani neviem, že kto bol na vine. Čo viem, bolo, že som mal tiky oka a stále bol nervózny. Nikdy som nemal priestor na to, aby som sa cítil dobre. Vyvolávalo to vo mne hnev, úzkosť a strach. Cítil som sa dobre neskôr počas školy, na chvíľu, keď som mal vysporiadané vzťahy s ľudmi a asi okolo môjho dvadsiateho roku, alebo v čase keď som 3 roky nefajčil. NEFAJČI! NEPI! Bývalí kolegovia mi tiež pomáhali cítiť sa normálne.
Ľudia sa mi snažili pomôcť, ale veľa ľudí zas zneužívalo môj strach a bolesť. Doteraz som žil v bubline a hovoril si, že sa ma to netýka a nič s tým nezmôžem. To isté sa deje aj teraz. S nami všetkými.
Keď mi je zle, je pre mňa ťažké rozlíšiť môj strach od skutočnosti. Možno je vám podobne.
Proti ľuďom, ktorí neberú ohľad na ostatných treba zakročiť. Spoločne, bez ohľadu na národnosť. Škodí to nám všetkým a v konečnom dôsledku aj im, len o tom nevedia.
Ja to sám nezvládnem. Poďme SPOLU porozmýšľať, že ako. Ja si myslím, že vyhrajú tí dobrí.